Tri mesiace po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej policajné vyšetrovanie neprinieslo vyriešenie prípadu a potrestanie páchateľa.

Vražda, ktorá otriasla Slovenskom sa zapísala do štatistík podobne ako rovnaké prípady vo svete. Analýza takmer 2000 prípadov ukazuje, že počet zabitých novinárov rastie a drvivá väčšina ich vrážd ostáva nevyšetrená.

Alarmujúcim trendom je, že novinári sa častejšie dostávajú do kontaktu s organizovaným zločinom, skorumpovanou politikou alebo militantmi, ktorí neváhajú stlačiť spúšť.

Podľa údajov Komisie na ochranu žurnalistov (CPJ) sú dnes prípady útokov proti novinárom bežnejšie ako v 90. rokoch minulého storočia, keď organizácia prvýkrát začala zbierať dáta. Reportéri z vojnových zón nie sú prekvapivo najohrozenejším druhom.

Iba tretina novinárov zomrie pri prestrelke alebo v nebezpečnej situácií. Okrem vojny sú v týchto prípadoch započítané aj situácie, ktoré sa spočiatku javili pokojne ale skončili násilím – ako napríklad protesty či výtržnosti.

Úkladná vražda je ale najbežnejším motívom zabitia novinára. Vraždám často predchádzali vyhrážky, ktoré polícia dostatočne rýchlo nevyšetrila.

Keď zavraždia novinára, vyšetrovanie prinesie skutočnú spravodlivosť len v zlomku prípadov. Viac ako osemdesiat percent vyšetrovaní skončí bez vypátrania akéhokoľvek páchateľa. Niekedy sa síce polícia k páchateľom dopátrala, ale objednávatelia vraždy stále unikajú trestu.

CPJ každoročne zostavuje nelichotivý rebríček krajín, v ktorých sú najčastejšie beztrestne vraždení novinári. Dokázať sa vyvliecť z vraždy novinára je najjednoduchšie v Somálsku, v Sýrii a v Iraku.

Konečná analýza umožňuje pozrieť sa, kto je najväčším nepriateľom pravdy. Tri kategórie podozrivých sa objavujú vždy pri takmer dvoch tretinách všetkých vrážd. Najčastejšie sa medzi podozrivými objavujú politické skupiny (ide aj o protivládne skupiny, vrátane povstalcov a teroristov).

Na druhom mieste sú štátni predstavitelia (vrátane úradníkov a polície) a tretie miesto patrí organizovanéhmu zločinu, kam môže patriť aj pešiak objadnávateľov vraždy, ktorí potrebujú skryť svoju identitu.

Pri pohľade na témy, ktoré spôsobili drastické umlčanie novinára, išlo prevažne o politiku, korupciu a zločin. V analýze sa ukazuje silná súvislosť medzi zapojením štátu alebo politických skupín do vraždy v prípadoch, keď novinár písal väčšinou o politike a korupcii. Rovnako to platí aj pri mafii. Ak o nej novinár píše, mafiáni sa spomínajú najčastejšie ako podozriví.

Andrew Caruana Galizia, syn zavraždenej investigatívnej maltskej novinárky Daphne Caruana Galiziovej, nedávno priznal, že jeho rodina varovala Európsku komisiu, aby sa z prípadu jeho matky nestal precedens, ktorý normalizuje vraždenie novinárov v EÚ. Ján Kuciak s Martinou Kušnírovou boli zastrelení tri mesiace po tom, čo sa Daphne stala obeťou výbušniny v jej aute.

*Keďže novinári píšu o viacerých témach a podozrenie z ich vraždy je spojené s viacerými potencionálnymi páchateľmi, graf nezobrazuje individuálne prípady ale celkový pomer všetkých spomenutých páchateľov k všetkým témam, ktoré novinári spracovávali.

Zo všetkých 1789 novinárov, ktorí boli zabití od roku 1992, ich najviac naposledy vydýchlo v Iraku, v Sýrii alebo na Filipínach. Reportéri, ktorí zomreli pri svojej práci, sú prevažne muži. Ženy, ktoré zaplatili najvyššiu cenu za novinársku prácu, tvoria iba päť percent prípadov.

zdroj:čas.sk

Pozri aj:   Prieskum: Pravica by vytvorila vládu bez Smeru, SNS aj ĽSNS